Hľadať
Generic filters
Exact matches only
Search in title
Search in content
Search in excerpt
Search in comments
Filter by Custom Post Type

ROZHOVOR so sprievodcom Jánom Valačaiom, 2. časť: Nielen o štúdiu indonéštiny

ROZHOVOR so sprievodcom Jánom Valačaiom, 2. časť: Nielen o štúdiu indonéštiny

Človek milujúci cestovanie! Jeden z tých šťastlivcov, ktorého práca baví a je zároveň jeho hobby.  Exotiku si doslova užíva – keď môže učiť a skúšať, chutnať niečo nové. Ján rád spoznáva tradície, všíma si kultúrne rozdiely v jednotlivých krajinách a užíva si voľnosť, rovnako ako každú situáciu, ktorú tento svet prináša. Poteší ho úsmev a radosť ľudí, lebo práve to ho inšpiruje a „dobíja mu baterky“! A aké je jeho motto? „La dolce Vita (Sladký život)“. Ako sám hovorí, život máme taký, ako si ho zariadime. Považuje preto za zbytočné zaoberať sa nepodstatnými vecami a zožierať sa tým. Niekedy stačí na vyriešenie jednoduchý úsmev na tvári!

 

V predchádzajúcom rozhovore sme sa o tebe dozvedeli, že si študoval indonéštinu. Bolo toto rozhodnutie cielené?

V roku 2010 som dostal štipendium Indonézskej vlády na štúdium jazyka. Bolo to zvláštne, najmä preto, že  keď som sa o tejto možnosti dozvedel prvýkrát, pomyslel som si, aký blázon pôjde študovať do „neznámej krajiny“. Vtedy som ešte nevedel, že tým bláznom budem raz aj ja. Druhý rok, keď som zaregistroval túto možnosť, som už Indonéziu vnímal ako zaujímavú exotiku, no sústredil som sa na niečo iné a prihlášku nepodal. Až na tretí rok (ako sa hovorí do tretice všetko dobré) som o štipendium naozaj požiadal a aj ho dostal. Asi to tak malo byť.

Ako prebiehalo tvoje štúdium?

Prvý týždeň bol dosť zaujímavý. Povedali mi, že sa treba dostaviť do školy začiatkom Augusta. Bral som to vážne a tak som bol už 2.8. v škole. Tam som sa dozvedel, že výuka začne asi až niekedy v druhej polovici mesiaca. Presný dátum nešpecifikovali. Vtedy niekedy som si prvýkrát uvedomil, že Indonézia má úplne iné ponímanie času. Výuka nakoniec začala niekedy po 25. auguste. 

Aspoň si mal dostatok času na aklimatizáciu…

To je pravda. Za ten čas sa mi podarilo zohnať ubytovanie tzv. „kost“. Čo je niečo ako internát, ktorý stál asi 35 eur na mesiac. Celkom pekná izba s ventilátorom a kúpelňou. Takto býva v Indonézii väčšina mladých, nielen študentov. Do školy som to mal len jeden kilometer, takže som chodil spočiatku pešo. To bolo pre domácich dosť podozrivé – pretože oni chodia všade na motorke – dokonca aj 100 metrov. Takéto „peškovanie“ mi vydržalo sotva prvý mesiac. Potom som sa musel naučiť jazdiť na skútriku aj ja.

Vráťme sa ale k spomínanému štúdiu. Boli tam okrem teba aj iní zahraniční študenti?

Výuka prebiehala od pondelka do štvrtka, asi 5-6 hodín denne. To bohate stačilo. Tí ktorí sa chceli naučiť jazyk, sa ho beztak učili skôr od kamarátov na ulici. Celkovo nás na celej univerzite bolo 13 študentov zo zahraničia. Kďežto celkovo ich tu študovalo až 15 tisíc (miestnych). Naše mená boli pekne napísané na nástenke. Takže sa z nás zaraz stali takpovediac „celebrity“. Boli sme tam dvaja Slováci, nejakí Madari , Španielka, Polka, Holaďania, Ukrajinka a Kórejka. Stredná Európa jednoznačne dominovala. 

Ako dlho tento kurz trval? Bolo pre teba náročné naučiť sa po indonézsky? 

Štúdium trvalo jeden rok. Niekto to však bral zľahka a za rok sa skoro nič nenaučil. Pravdaže takí na konci nedostali ani len certifikát. Zo všetkých študentov sme sa nakoniec naučili po indonézsky len dvaja. Ja som sa učil gramatiku a pravidlá v škole a potom ich praktizoval vonku s kamarátmi. Síce mi to spočiatku nešlo, no keď sa učíte nový jazyk, je to normálne. Vyžaduje si to trpezlivosť. Po pár mesiacoch som začal rozumieť, čo bol pre mňa úžasný pocit a potom to už išlo veľmi rýchlo. Keď domáci videli, že mám o ich jazyk záujem, začali ma všade volať a pozývať. Presne to ma motivovalo k tomu, aby som sa učil aj naďalej.

Naozaj je tam nadväzovanie kontaktov pre cudzinca také jednoduché?

Keď kráčate v Indonézii po ulici, ľudia vás bežne zastavia a spýtajú sa Ako sa máš (apa kabar). Automaticky budú chcieť nadviazať kontakt a zisťovať, prečo ste tu, čo tu robíte, ako sa vám páči v ich krajine a pod. Potom prídu na rad tzv. zdvorilostné otázky : Sudah makan? (už ste jedli?), sudah mandi (už ste sa sprchovali). Nie, toto neznamená, že človek páchne, no tak ako sa my na Slovensku rozprávame o počasí, oni sa zdvorilostne opýtajú aj na sprchovanie. Najlepšie je keď vás po 5. minútach od zoznámenia, pozvú do ich domu na kávu alebo obed. 

Takže ťa pozývali pomerne často. Ako taká návšteva u domácich vyzerá?

Práveže naopak. Oni to pozvanie myslia skôr zdvorilostne, pretože si vás ako cudzinca vážia. To som samozrejme na začiatku nevedel a tak sme aj s kamarátom pozvanie neodmietli (tiež zo zdvorilosti). Spočiatku boli trochu zaskočení. Nerátali s tým, že ich návrh skutočne prijmeme. Nakoniec nás však pohostili a bol z toho veľmi príjemný zážitok. Vždy keď idete v Indonézii na návštevu, nalejú vám čaj alebo kávu a k tomu drobný snack.

Podeľ sa s nami o pár základov z tohto jazyka…

Indonézsky jazyk je relatívne jednoduchý – kedže nemajú časy, rody a ani pády. Niekedy sa človek nad jednotlivými frázami a slovami doslova zasmeje. Napríkald: Jalan Jalan – znamené cestovať. Zopakovanie jedného slova však môže symbolizovať aj plurál – napríklad „anak“ znamená dieťa, „anak anak“ sú teda deti. Neexistuje však presné pravidlo – alebo som naň zatiaľ neprišiel, čo môže byť trochu zmätočné.

Spomenieš si na nejaké slová, ktoré môžu znieť pre našinca absurdne?

Vtipných slov je pomerne dosť. Zrovna tie si človek najrýchlejšie zapamätá. Napríklad „suka“ znamená „mať rád“. Takže keď poviete „saya suka Indonesia“ znamená to „mám rád Indonéziu“. Najmä Poliaci sa smiali pri slove „dupa“ čo znamená po indonézsky „vonná tyčinka“, no po poľsky je to „zadok“. Takže keď sa taký Indonézan opýtal Poliaka „kamu suka wangi dupa ini?“ (máš rád vôňu tejto vonnej tyčinky), znamenalo to pre neho asi toľko, či má rád vôňu tohto zadku (pričom mu ešte aj nadávajú).

Záhadou však pre mňa bolo, prečo niektorým kamarátom nerozumiem aj napriek tomu, že som už indonézsky ovládal pomerne obstojne. Odpoveď bola jednoduchá. Rozprávali sa po balijsky. Indonézia má mnoho ostrovov a jazyk sa medzi niektorými parametrálne líši. Balijština je omnoho zložitejšia. Možno preto, že je starším jazykom. Takže som sa ju musel naučiť úplne od základov. Čím viac jazykov ovládate, tým vám to učenie pôjde jednoduchšie.

 

Štúdium indonéštiny ťa dokonca priviedlo k tvojej profesii sprievodcu. Minule si nám porozprával o tom, ako taký život sprievodcu vyzerá. Spomenieš si aj na nejakú bizarnú situáciu, ktorú si počas zájazdu riešil?

Samozrejme. A nie jednu. Za tých 5 rokov sa tých zážitkov nazbieralo už pomerne dosť. Od stratených a zabudnutých dokladov, až po únavu, vyčerpanie a odpadnutie. Našťastie vždy všetko dobre dopadlo. Jedna mi však utkvela v pamäti dodnes. Boli sme na ostrovoch v Andamanskom mori, kde som upozornil, nech si dávajú pri šnorchlovaní pozor na morských ježkov. Do desiatich minút za mnou prišiel kapitán našej lode, že mám zraneného klienta. „Skočil“ na ježka, čo muselo naozaj bolieť. Miestny lodivod namieste poskytol prvú pomoc. Ranu vydezinfikoval a údermi kameňa ostne rozdrvil. Následne ranu za pomoci ananásu vymasíroval.

Ananásu? Pre našinca trochu nezvyčajná „liečba“.

Áno, podobne reagoval aj zranený. Voči takejto „domácej liečbe“ bol prirodzene skeptický. Vžil som sa však do jeho role. Cítiť bolesť, ktorá neustupuje, nie je rozhodne nič príjemné. Preto sa dožadoval, aby bol ihneď prevezený rýchločlnom do miestnej nemocnice. Kapitán vypočítal cenu za benzín a iné služby na 200 EUR. A tak sme sa rozhodli vydržať 2 hodiny, kým sme sa dostali naspäť na breh.  Doktor v nemocnici už len zopakoval, čo sme sa dozvedeli predtým: „Vážený pán, prvá pomoc Vám bola poskytnutá a teraz tie ostne musia samé vyhnisať, lebo sú také drobné že sa to nedá vybrať“. Pravdaže tie, ktoré boli väčšie sme už vybrali. No a tak aj bolo – o 6 (neuveriteľne dlhých) dní bolesť prešla a všetko bolo v poriadku.

Určite ale zažívaš aj príjemnejšie príhody…

Napríklad, keď sme si požičali v Kambodži tuk tuky, na ktorých sme sa v noci pretekali. Alebo sme išli na skútroch po ostrove Phu Quoc a užívali si perfektné miesta, kam sa bežný cestovateľ nedostane. Na našich cestách sa tvoria krásne priateľstvá, ktoré si vážim…

O tom niet pochýb. Práca s ľuďmi je mnohokrát náročná, no má aj svoje pozitíva.

Vďaka sprevádzaniu som spoznal mnoho perfektných ľudí. S mnohými z nich som dodnes v kontakte. Väčšinou sa pýtajú, ktorý zájazd by som im odporučil a či ho aj odsprevádzam. Väčšinou to vyjde a tak im môžem ukázať ďalšiu časť sveta. A práve pre toto ma táto práca baví – lebo ľudia si pamätajú krásne zážitky aj po mnohých rokoch a keď sa niekde náhodou stretneme, príjemne si zaspomíname. Je to pekný pocit vidieť ich šťastných a veselých aj vďaka tomu, čo som im vedel ukázať!

 

Ján Valačai
Ján Valačai

Johny, ako ho volajú miestni v Ázii. Náš najmladší a najfešnejší sprievodca v našich radoch. Bravúrne vás odsprevádza v Číne, v Hongkongu, Macao (kde momentálne študuje), a v juhovýchodnej Ázii. Príjemný a pohodový spoločník na cestách, ktorý sa bude snažiť vybaviť a zabezpečiť čo vám uvidí na očiach. Rozpráva plynule po balijsky (žil viac rokov na ostrove Bali) ako aj malajsky. Proste radosť cestovať.

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

div#stuning-header .dfd-stuning-header-bg-container {background-image: url(https://www.victorytravel.sk/sk/wp-content/uploads/2017/08/Cliffs-of-Moher.jpg);background-color: transparent;background-size: cover;background-position: center center;background-attachment: initial;background-repeat: initial;}#stuning-header div.page-title-inner {min-height: 650px;}
X