MENU

PETROHRAD, to nie je Rusko (2. časť)

Martina Trginova
Martina Trginova
Martina Trginová, okrem pracovnej stáže v metropole Mumbai, študovala v Indii takmer 8 mesiacov jazyk Hindi, z ktorého získala aj certifikát. Sprevádza Indiu, špeciálne južnú časť tohto subkontinentu, Mjanmarsko, Srí Lanku a Island, no stretnete sa s ňou tiež v Bhutáne, RUsku, či inde. Ochotná baba, ktorá disponuje skvelými znalosťami, Vám ukáže tieto krajiny ako málokto na Slovensku.

PETROHRAD, to nie je Rusko (2. časť)

Petrohrad je počtom svojich obyvateľov takmer 5,5 miliónov v podstate ako jedno Slovensko. Avšak natlačené na ploche jedného mesta. Napríklad aj v takých komunálkach. Ľudia, a najmä študenti, tu však žijú radi. Že prečo? Každá budova je (alebo skôr bola) palácom. Okrem architektúry, ktorá bude unášať storočia do minulosti sú to ale aj príbehy, ktoré tieto budovy rozprávajú. Napríklad o Rasputinovi, Stroganovi (áno, práve tu vznikol slávny oligarchov Stroganov beef), Puškinovi a iných. Hotové múzeum pod holým nebom. A k tomu uvoľnená atmosféra a čerstvý severský vzduch. Radosť žiť!

Mesto postavené na kostiach

Všetko to začalo od nuly. A to doslova. Peter Veľký neprechovával ku skostnatenej Moskve prílišné sympatie, a my si môžeme povedať – našťastie! Inak by sa na Zajačom ostrove nezačala rodiť sláva a lesk dnešného Petrohradu. Peter Veľký, ako milovník námorníctva (sám sa učil remeslu stavby lodí v západnej Európe, kde na svojich potulkách zbieral inšpiráciu aj v architektúre) rozhodol, že vody Fínskeho zálivu sú priam ideálne na stavbu novej „stálice“ rastúcej veľmoci a vybudovanie slávnej flotily. Aj preto tu nájdete Školu námorníctva s vežičkou Admirality. Nebolo to však také jednoduché. Peter Veľký, po ktorom sa mesto aj volá, musel najprv pobiť Severanov (konkrétne Švédov) a zasadiť posledný úder napríklad aj tým, že mu mesto v krutých podmienkach a enormne krátkom čase vystavali práve vojnoví zajatci. A teda, doslova postavené na ľudských kostiach. Petrohrad je však aj mestom kultúry, ktorá sa miesi akoby medzi dvoma svetmi – ázijským a európskym (skostnateným a liberálnym). Dokonca aj tí Leningradčania (ako si staršia generácia občas stále hovorí) sú akýsi uvoľnenejší a tá ich ruština je o poznanie ľubozvučnejšia.

Nevsky prospekt

Nevsky prospekt, to je aorta Petrohradu, cez ktorú pulzuje všetok život mesta. A dnes vyzerá ako v najlepšom roku Ruska – 1913, kedy slávilo 300.výročie cárskej dynastie. Má však aj ponurú históriu. Predovšetkým počas blokády cez 2. svetovú vojnu, kedy hladom vymrela takmer 2/3 mesta. Šostakovič, rodený Petersburčan (podobne ako Putin), so svojou 7. symfóniou vtedy vlieval vďaka rozhlasu nádej do sŕdc svojich rodákov. Cítilo s nimi celé Rusko. Dodnes nájdete na fasádach budov tabule, ktoré vás upozorňujú na to, že stojíte na mieste, kde ste v zornom uhle nepriateľa. Staršia generácia to má natoľko zafixované, že tieto miesta dodnes automaticky obchádza. Ak by sme šli ešte hlbšie do histórie, v 19.storočí na Nevskom prospekte naháňala stráž každé ráno o 4tej prostitútky. A ak nejakú chytila, tá musela prospekt čistiť. A ak stráž nemala šťastie, nevadí. Každú sobotu ho totiž čistili švédsky zajatci. Dnes je Nevsky prospekt vibrujúcim centrom, kde na chodníkoch nájdete umelcov, hudobníkov, pouličných predavačov ponúkajúcich napríklad jemne alkoholický nápoj Kvas priamo zo žltej cisterny (ktorý tu pijú aj deti), turistov, no najmä množstvo historických pamiatok.

Nie je vajce ako vajce

Peter Veľký, ktorý mal fóbiu z veľkých priestorov, založil aj prvé múzeum v Rusku vôbec. Volá sa Múzeum kuriozít – Kunstkamera. Rusi však neboli na múzeá zvyknutí. „Čo to je také múzeum? Načo by sme tam mali chodiť?“, vraveli si istotne. Jednoducho, nerozumeli významu takejto inštitúcie. Aby tak múzeum malo aspoň nejakých návštevníkov, začali im v ňom ponúkať kávu a dokonca aj vstup bol zdarma. A káva, to vám vtedy bola skutočná novinka. Tento spôsob evidentne zabral, pretože dnes Rusi múzeá milujú a majú ich všade! V samotnom Petrohrade je ich priam neúrekom. Napríklad taká izba, v ktorej Puškin dodýchal po tom, čo bránil v dueli česť svojej Natálie, alebo Múzeum voskových figurín (ktoré dnes už pomaly nájdete v každom druhom meste). Na brehu rieky Fontanka sa ale vypína múzeum celkom nezvyčajné. Múzeum slávnych Fabergeho vajec. Klenotník, ktorý pre cársku rodinu vytváral šperky v tvare vajíčok, boli už v dobe svojho vzniku skvostom a symbolom klenotníckeho luxusu. Každé z nich skrývalo sofistikovaný mechanizmus a hralo hudbu. Spolu ich bolo vytvorených až 50. No zachránilo sa len 43. Bolo to v roku 2014, keď sa svet dozvedel o zatiaľ poslednom náleze. Nemenovaný Američan si toto trblietavé vajíčko kúpil s vidinou zisku. Nik mu ale spätne neponúkol viac než 360 Eur. Keď však do Googlu napísal názov na hodinkách ukrytých vo vajíčku, zistil, že patrili Mikulášovi II. A tak má dnes vajce hodnotu 24 miliónov. Halelujah Google!

V okolí Petrohradu

Keď sa už s nami v Petrohrade ocitnete, nezabudneme si spraviť výlet do neďalekého Petrodvorca, alebo ak chcete Petergofu. Známe aj ako Ruské Versailles. Záhrady s množstvom fontán, sôch, umelých jazierok a trávnikov navrhnuté francúzom Le Blondom (áno, presne tým, čo navrhol aj Nevsky prospekt) stoja za to. Dobre sa však obujte, aby ste si to pri tých prechádzkach po rozlohe 800 hektárov naozaj užili. Len hodinku jazdy od záhrad na pobreží Baltiku (alebo skôr Fínskeho zálivu), nájdete ďalší skvost bývalých cárov, tzv. Cárske Selo. Tu sa ukrýva zreštaurovaný Katarínsky palác, a teda letné sídlo ruských cárov (tým zimným bola slávna Ermitáž). Ako vznešene to len znie. Videli ste seriál o Kataríne Veľkej? Áno, mnohé scény vám tu ožijú priamo pred očami! Najznámejšou miestnosťou v celom komplexe je bezpochyby tá Jantárová, okolo ktorej koluje bezpočet príbehov. Tie by sme dnes už kľudne mohli nazvať aj legendami. Ktovie čo z nich je pravda.

Záverom…

O Petrohrade a jeho príbehoch sa dá rozprávať naozaj dlho. Napríklad o hoteli Astoria, kde Hilter plánoval recepciu pri príležitosti osláv dobytia Leningradu. Svojim víťazstvom si bol taký istý, že stihol rozoslať pozvánky so všetkými informáciami, okrem dátumu. Hold, nevyšlo mu to. Petrohrad „Gorod Geroj“ vytrval! Hneď vo vedľajšom dome zas spáchal Majakovský samovraždu revolverom, ktorý 12 rokov predtým použil ako rekvizitu vo filme (irónia osudu). A to sme nespomenula tie skutočné ťahače pozornosti, ako napríklad Izakievsky sobor, Petropavlovskú pevnosť, Dom knihy, Spas na Krovi, Ermitáž, či Kazanskú katedrálu. Najlepšie tak spravíte, ak sa s nami do Ruska rovno vyberiete a pozriete si to na vlastné oči.

Petrohrad je skvostom spomedzi miest. Nielen tých ruských. Človek žije len raz, tak načo jeho návštevu odkladať, ak ste ho vždy túžili vidieť? Lacnejší veru nebude (áno, aj tu ceny rastú z roka na rok vyššie). Odporúčame obdobie od júna do augusta, kedy môžete byť svedkami tzv. Bielych nocí. Otvárajú sa mosty a keďže sa prakticky nezotmieva, môže sa stať, že sa pozabudnete v nejakej tej putike a nebudete sa mať ako dostať domov. Alebo je to len šikovná výhovorka manželov, aby pri vodke s uhorkami ostali čo možno najdlhšie? Nech je tomu akokoľvek, je čas rozlúčiť sa. Ako inak ak nie typicky ruským prípitkom: „Keď chcete byť šťastní 5 minút,zapáľte si cigaretu, keď deň opite sa, keď mesiac, nájdite si milenku, keď rok ožeňte sa,ale ak chcete byť šťastný celý život buďte zdraví… A tak nazdravie priatelia!“

Pozývame vás s nami! http://www.victorytravel.sk/www/maticka-rus-moskva-inak-1-cast/