Šofér nás vyhadzuje presne pred hotelom Cairo, mieste kde chceme stráviť dnešnú noc. Za dvojposteľovú izbu platíme na osobu 150 korún. Zhadzujeme batohy, chvíľu oddychujeme a môžeme ísť objavovať krásy tohto nepochybne zaujímavého mesta. Jeho počiatky siahajú do neolitu, v dobe rímskej bolo známe pod menom Epiphania, ale do svetovej pozornosti sa dostala Hama pred 25 rokmi. Vo februári roku 1982 tu prebehlo brutálne potlačenie povstania voči vláde prezidenta Hafeza al-Assada, otca dnešného prezidenta. Do dejín vošlo pod označením „Masaker v Hame“ a po bombardovaní mesta sýrskou armádou zanechalo od 10 000 až do 25 000 obetí. Dodnes je táto téma v Sýrii tabu a nehovorí sa o nej. Dosť bolo o histórii a radšej sa vráťme do súčasnosti. Naše prvé kroky vedú do starého mesta. Ešte predtým sa na rušnej ulici kúsok od hotela ideme najesť. Dávame si faláfel v placke. Je úplné iný ako ten čo sme mali v Ammáne. Tento je čierny so sezamom, vo vnútri je zelenina, pokvapkaný citrónom, na vrchu hummus (cícerová pasta) a vo vnútri zväzok mätových listov. Tie sa mi sem vôbec, ale vôbec nehodia.
V priľahlej uličky sa objavujú prvé drevené kolesá „norie“. Práve oni sú tým, čo priťahujú pozornosť cestovateľov. Ich korene siahajú do byzantskej doby, ale kolesá v Hame spadajú do obdobia Mamelukov a včasnej Otomanskej doby. Ešte sme sa nenechali zlákať a ocitáme sa uprostred podmanivého souku. Prvé obchodíky sú okupované mäsiarmi. Na hrdzavých hákoch sa hojdajú kúsky mäsa, po stole a na zemi sú rozložené vnútornosti, kože a hlavy. Malé deti pomocou krátkych drevených palíc odháňajú muchy aby bolo mäso stále „čerstvé“. Je tu neuveriteľný smrad, tak radšej pridávam do kroku. Predsa len obchodíky so zeleninou, ovocím, koreninami a orieškami o kúsok ďalej voňajú o mnoho lepšie. Za zvyškom kamenného akvaduktu sa akoby mávnutím čarovného prútika dostávame do starého mesta. Trochu sa túlame kamennými úzkymi uličkami. Ich atmosféru podčiarkujú všadeprítomné kvety. Uličkami sa rozlieva neuveriteľný pokoj.
Stojíme na brehu rieky Orontes. Celá je sfarbená do zelena a je poriadne špinavá. Dve norie stoja na začiatku rozľahlého parku. Celkovo prežilo do dnešných dní v Hame 17 takýchto kolies po celom toku rieky Orontes. Koleso je obrovské, no čo ma najviac prekvapilo je zvuk, ktorý vydáva. Ani neviem odkiaľ som mal zafixované, že nevydávajú žiadny zvuk. Chvíľu sledujem toto zaujímavé divadlo ako každý kto sem zavíta. Koleso sa krúti, berie so sebou vodu aby ju vzápätí znovu vylialo. V parku oddychujeme v chládku. Chlapec predávajúci kávu sa u nás zastavuje s tým, aby som ho odfotil. Proste len tak aby som mal jeho fotku. Sýrčania sa celkovo veľmi radi fotia a často krát Vás sami požiadajú o fotku na pamiatku. Obrovskú radosť im spraví aj to keď im nakoniec fotku ukážete priamo vo fotoaparáte. Parkom prichádzame k ďalším kolesám. Susedia s mešitou Ainouri, za ktorou si dávame osviežujúci džús v tieni zašitej uličky. Rušným centrom plným ľudí, áut a žltých taxíkov sa pomaličky vraciame ukryť sa na izbu pred slnkom. Cestou skúšam pizzový koláčik a v cukrárni štyri neodolateľné arabské cukrovinky. Človek si mnohokrát povie, že si ide kúpiť jeden, ale akonáhle vstúpi do arabskej cukrárne všetko sa zmení. Ostane stáť ako obarený a nevie si vybrať. Všetko nádherne vonia čo k rozhodovaniu vôbec nepomáha. A tak sa nakoniec stalo, že namiesto jedného koláčika človek vychádza napríklad so štyrmi. Po sieste sa vraciame von. Teraz ideme objavovať mesto do opačnej strany. V okolí hľadáme autobusové kancelárie, kde by sme mohli kúpiť lístky, ale vôbec sa nám nedarí, tak to odkladáme. Dobre sme spravili, lebo o chvíľku si nás našla sama. Niekedy sa asi netreba príliš snažiť a nechať to len tak voľne plynúť.
K ďalším kolesám to je niekoľko sto metrov. Aj v tejto časti mesta je rozľahlý park. Ľudia sedia v tieni stromov a veselo si piknikujú. Zaľúbené páry sa schovávajú pred pohľadmi a zjavne je to ich obľúbené miesto. Kvôli reštauráciám nieje norie skoro vôbec vidno. Čo sa dá robiť, prechádzame reštauráciou a z vyhliadky si norie fotíme. Tieto sa mi páčia ešte viac ako predošlé pretože k nim vedie aj starý kamenný akvadukt. Veľmi pôsobivé. V centre pri veľkom kolese postáva viac ľudí ako na obed. Pozerám sa bližšie a vidím ako sa pred všetkými ľuďmi vozí na kolese mladý chalan. Dolu si stúpne na plošinu, vyjde pár schodov, naskočí na koleso, ktoré ho vyvedie až na vrchol, zostúpi a keď je znovu pripravený naskočí na koleso aby ho odviezlo opäť dolu. Zjavne ho to baví lebo odkedy sme tu si dáva už desiate kolo. Akonáhle nás zbadal v dave ľudí máva a zdraví nás akoby sme sa poznali niekoľko rokov. Ešte viac sa predvádza ako predtým, ale musí sa uznať, že je profesionál vo vození sa na drevenom kolese. Začína zapadať slnko a mesto sa oblieka do krajších farieb. Obchodíky rozsvecujú svoje výklady a minaret blízkej mešity sa zahalil do zelenej farby. Za vŕzgajúceho zvuku kolies si dávame skvelý ovocný džús a spolu s odchádzajúcim slnkom odchádzame aj my.
Tomáš Kubuš
