Marakéš je pojem pod ktorým si množstvo ľudí predstaví Maroko. Je to mesto, ktoré každého vtiahne do svojej neopakovateľnej atmosféry.
Marakéš je pojem pod ktorým si množstvo ľudí predstaví Maroko. Je to mesto, ktoré každého vtiahne do svojej neopakovateľnej atmosféry. Táto “červená perla” je označovaná ako brána k juhu a je hlavným strediskom Berberov v krajine. Práve tu sa v centre mesta nachádza známe námestie mŕtvych Jamma-el-Fna ponúkajúce nezabudnuteľné každodenné divadlo, ktoré mení sny o arabskom Oriente na skutočnosť.
Poloha mesta pôsobí viac než vznešene. Na horizonte sa v rannom opare prebúdzajú kopce Vysokého Atlasu. Pomaly sa blížime k mešite Koutoubia. Jej takmer sedemdesiat metrov vysoký minaret sa dvíha do výšky aby ju bolo vidieť z rôznych kútov mesta. Cesta k mešite vedie cez pekný park plný zelene. V nefungujúcej fontáne je trochu vody pričom sa na hladine zrkadlí vrchol minaretu. Všade naokolo je plno datľových paliem. Podľa legendy totiž mesto založili obyvatelia z púšte, ktorí jedli veľmi často datle a kôstky z nich vypľúvali na zem. Po čase z nich v celom meste vyrástlo veľké množstvo paliem. Vedľa kamenného minaretu stoja základy budovy, ktorá mala byť pristavaná, ale nakoniec sa z plánu upustilo. Typickým znakom mešity sú tri gule na vrchole minaretu. Najväčšiu z nich postavila manželka vezírov Jacuba al-Mansoura potom, čo sa previnila a počas Ramadánu zjedla tri bobule hrozna. Na jej výrobu použila všetky svoje šperky. Park poskytuje príjemný chládok v tomto teple a tak sa človek môže nerušene dívať na tú nádheru. Pomaly sa presúvame do židovskej štvrti “mellah”. V Maroku žije početná židovská komunita a vo viacerých mestách majú svoje vlastné štvrte. Kúsok odtiaľto stojí palác Palais el-Bahia. V 19.storočí ho postavil veľkovezír Ba Ahmed pre svoju obľúbenú ženu Bahiu, ktorá mu ako prvá porodila syna. Vstupné dovnútra je 10 dirhamov. Vnútro je posiate záhradami plnými stromov, voňavých kvetov pestrofarebných kvetov a zovšadiaľ sa vynárajú prúdy striekajúcej vody. Palác tvorí veľké množstvo miestností. Niet sa čomu čudovať, veď sa rozprestiera na 8 hektároch. Jeho krásu dotvárajú niekedy až neuveriteľné architektonické detaily. Arabskí majstri môžu byť právom hrdí na svoju precíznu prácu. Po stenách sa objavujú ozdobné arabské nápisy písané zlatou farbou, miniatúrne kvetinkové ornamenty, kruhy, polkruhy a geometrické útvary od výmyslu sveta. Z tejto oázy pokoja vchádzame do Mediny. Odrazu som v úplne inom svete. Na zemi je špina, všade je veľké množstvo ľudí a vo vzduchu sa miešajú vône so zápachmi. Možno to znie čudne, ale je to nesmierne príťažlivé miesto. Presne takto som si vždy pri čítaní rôznych cestopisov vybavoval Marakéš. Ľudia posedávajú na prútených stoličkách a sledujú dianie naokolo. Tí, ktorí nečinne neposedávajú sú skrytí v prítmí svojich obchodíkov a pracujú. Či už sa jedná o kováčov, rytcov alebo obuvníkov, každému sa pod rukami mení surový materiál na krásny hotový výrobok. Pracujú ako ich to učili ich otcovia. Stredovekú atmosféru narúšajú motorky, ktoré sa raz za čas preženú uličkou tak úzkou, že dvaja ľudia majú problém sa obísť. Veľmi zaujímavo pôsobia slnečné lúče snažiace sa prebiť do tmavých miest Mediny cez deravú plátenú strechu. Lúče osvetľujú len úzky pásik uličky. V blízkej lekárni počúvam výklad o koreninách, čajoch, olejčekoch a krémoch. Kupujeme si tri malé balíčky korenín. Prvým je typické marocké korenie “Ras-el-Hanout”. Ide o zmes 35 rôznych korenín, ktoré sa používajú takmer do všetkých domácich jedál. Druhý balíček je určený na ryby a grilované mäso. Tiež sa jedná o zmes korenín (koriander, kardamon, muškátový orech a zázvor). Na posledné sa teším najviac. Jeho meno je “Harisa”. Obsahuje zmes afrického chilli a má byť poriadne pálivé.
Uličkami sa dostávame priamo do srdca Marakéšu. Toto pulzujúce miesto, tak dôležité pre život, nesie meno Jamma-el-Fna. Prischla mu prezývka “námestie mŕtvych”, pretože kedysi tu prebiehali verejné popravy. Naokolo sú rôzne budovy, suvenýri, kaviarne, banka či reštaurácie. V pozadí sa dvíha niekoľko minaretov. Behám po námestí a len sledujem život, ktorý tu prebieha. Stojí to zato. Pod slnečníkom sa krčia ženy maľujúce henou ozdobné ornamenty na telo, ľudia hrajúci na hudobné nástroje, píšťalky, krotitelia hadov, bubeníci. Všade sa ozýva krik, ktorý sa mieša s hovoreným slovom. Neuveriteľné. Fascinujúce. Vbehli sme sa do bočnej uličky, ale ťahá ma to stále naspäť na námestie a tak sa tu dlho nezdržiavame. Na okraji námestia je niekoľko stánkov s pomarančovým džúsom. Cena je výborná. Stojí len 3 dirhamy. Stačí prísť k stánku a už predavač nalieva osviežujúci džús do poháru. Vo vedľajšom stánku si kupujem za dve hrste irackých datlí. Zahryzujem si ďatle a kráčam po námestí. Ach jaj. Spravil som veľkú chybu. Dostal som sa dosť blízko ku krotiteľom hadov. Hneď ma odchytávajú, že mi ukážu ako ich krotia a nech im zato zaplatím. To uhádli. Ani som sa nespamätal a už mam okolo krku skoro dvojmetrového hada. Dávam ho preč, no akosi sa mi nedarí. Samozrejme za to, že ho mám si pýtajú aspoň niekoľko dirhamov. Ponúkam ich datľami. Hneď sa na ne vrhli a chcú sa mi zavďačiť, tak chalan berie druhého hada a už už mi ho omotáva okolo krku. Dostávam prívlastok „best friend“ a môžem si hadov aj odfotiť. Teraz už viem, že sa treba takýmto stánkom vyhýbať aspoň niekoľko metrov a všetko sledovať z diaľky.
Prechádzame hlavnou ulicou plnou ľudí a obchodov. Zastavujeme sa na obed. Dávame si kurací kebab v arabskej placke a tanier plný zeleninového šalátu s kúskom makrely. Veľmi sme si pochutili. Na konci ulice svieti nápis “internet”. Hodina stojí 8 dirhamov, tak sa ideme pozrieť čo je nové. Písanie na arabskej klávesnici bol poriadny zážitok. Najmä strašný nezvyk. Niektoré písmenka sú prehodené a tak stále mažem čo som napísal aby to dávalo aspoň nejaký zmysel. Skoro po hodine sa vraciame na námestie. Už sa len tak motáme a prechádzame. Dávame si ešte jeden pomarančový džús. Keď sme dopili, tak nás predavač zastavuje aby sme mu dali poháre. Zadarmo nám nalieva ešte po jednom pohári džúsu s ľadom. Divím sa prečo, no on len ukazuje na svoju tabuľku “nr.1″. Každý stánok má svoje číselne označenie a on je jednotka. Ďakujeme a vraciame sa k mešite Koutoubia.
Večer na Jamma-el-Fna
Námestie vyzerá v noci inak. Je o mnoho príťažlivejšie a fascinujúcejšie ako cez deň. Do stredu námestia sa nahrnuli predavači so stánkami s jedlom. Dvíha sa odtiaľto oblak belasého dymu, ktorý pôsobí nádherne keď na neho dopadnú čiastočky svetla. Z každej strany sa ozýva hlasitá hudba. Pribudli stánky aj ľudia. Pri konci námestia posedávajú na zemi lekárnici, vyzerajúci ako šamani. Predávajú veľmi zaujímavé veci potrebné pre vykonávanie rôznych tradičných rituálov ako vypchaté jašterice, korytnačie panciere, malé sušené zvieracie hlavy, rôzne prášky a byliny. Pred vstupom do Mediny nás odchytávajú dve berberské ženy. Maľujú henou a silou mocou mi chcú niečo namaľovať na ruku. Na môj nesúhlas nereagujú a žena ma drží za ruku a rýchlymi pohybmi sa na mojej ruke objavujú obrysy obrázku. O malú chvíľku je hotová a na mňa sa usmieva škorpión s mojim menom v arabčine. Všetky uličky sú pekne vysvietené a plné ľudí. Už z diaľky rozvoniavajú obchodíky so sladkosťami. Vyzerajú tak sladko, že je človek sýty hneď ako sa na ne pozrie. Ešte pri maľovaní henou mi jeden chlapík ponúka malý dvojbubon (tar). Dávnejšie som si ho chcel kúpiť. Chystal som sa na to práve tu v Marakéši, no keď som ho nikde nevidel, tak ma to prešlo. Nečakal som však, že bubon si nájde v tejto zmesi ľudí práve mňa. Štyristo dirhamov je za bubon predsa len trochu dosť, tak odchádzam. Prebíjame sa hradbou tiel smerom k námestiu. Zozadu cítim ako ma niekto ťahá za rukáv. Je to starý známy predavač bubna. Z ničoho nič klesá na sto dirhamov a keď vidí ako váham bez rozmýšľania skočí na päťdesiat až sa nakoniec dohodneme na štyridsiatich dirhamoch. Jednou rukou dávam pozor aby som sa niekde neobtrel od heny a pod druhou rukou nesiem bubon. Do toho všetkého ešte držím foťák. Bočné uličky nás vyhodili opäť na námestie. V kruhu postávajú ľudia a sledujú vyprávača príbehov. Je to zaujímavé počúvať, aj keď človek nerozumie. Starý muž oblečený v čiernom rozhadzuje rukami a mení intonáciu hlasu, ktorá každého do príbehu vtiahne. Vedľa neho vydáva partia bubeníkov pravidelné rýchle rytmy a miešajú ich s príťažlivým spevom. Asi ako každého návštevníka aj nás zlákala omamná vôňa pripravovaného jedla. Na rozpálenom grile sa pripravujú rôzne klobásky, mäsá na špajdli, ryby, zeleninové šaláty a mnoho iného. Ceny vyzerajú veľmi prijateľne. Pár metrov ďalej stoja stánky so slimákmi. Nikdy som ich neochutnal a tak ani chvíľu neváhame. Celá atmosféra vyzerá strašne lákavo. Dymiace stánky, plné nádoby varených slimákov, množstvo ľudí a neprestávajúca hudba. Berieme si malú misku. Na jej dne leží okolo dvadsať malých slimákov. Pomocou špáradla ich vyberáme von. Chutia celkom dobre. Čakal som hocičo, ale oni sú naozaj dobré. Ani ma nenapadlo, že budem uprostred noci pojedať slimáky na námestí Jemma-el-Fna. Okolo džúsov odchádzame z námestia. Zastavujeme sa u našej jednotky ešte na jeden posledný džús. Koutoubia je pekne vysvietená. Na malom námestí v jej blízkosti posedávajú ľudia vo svetle lámp. Celý deň v náruči Marakéša stál za to. Každá hodina, minúta…
Tomáš Kubuš
